Knihy | Pamäti

Michal Kováč

Pamäti

Môj príbeh občana a prezidenta

Edícia: mimo edície

Počet strán:448
Väzba:pevná väzba
Rozmery:160×240 mm
Rok vydania:2010
Váha:960
Cena: 9,59 €
Bežná cena: 15,98 €

VÝNIMOČNE ZLACNENÉ DO KONCA MARCA 2013


Dlho očakávané pamäti prvého demokratického prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča sú jeho osobným svedectvom o životnej ceste, ktorá sa začala v zemplínskej dedine Ľubiša, ako bankového experta ho priviedla na Kubu i do Londýna, po novembri 1989 mu nečakane otvorila cestu do politiky a po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 k zvoleniu do funkcie prezidenta. Pamäti sú nielen príbehom vzniku a prvých rokov novej prezidentskej tradície, ale prinášajú aj Kováčov autentický pohľad na zápas, ktorý musel počas celého funkčného obdobia zvádzať s Vladimírom Mečiarom o udržanie demokratického charakteru slovenskej štátnosti. V tomto zápase, napriek osobným príkoriam, opakujúcemu sa úsiliu o odstránenie z funkcie prezidenta, vrcholom ktorého bol únos jeho syna, dokázal Michal Kováč vytrvať až do konca funkčného obdobia a otvoriť tak cestu k návratu demokracie po voľbách v roku 1998. Cenné a čitateľsky príťažlivé sú aj spomienky na stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II., s americkým prezidentom Billom Clintonom, Václavom Havlom či dramatické chvíle po únose jeho syna do Rakúska. Pamäti sú aj dokumentárne podloženým, faktograficky overiteľným svedectvom o zrode a prvých rokoch existencie Slovenskej republiky a majú tak nadčasovú hodnotu. 


UKÁŽKA Z KNIHY


Únos a zavlečenie môjho syna do Rakúska


 Vo štvrtok 31. augusta 1995, deň pred tretím výročím prijatia ústavy Slovenskej republiky ako samostatného demokratického štátu uniesli z cesty zo Svätého Jura do Bratislavy môjho mladšieho syna Michala a zavliekli ho do Rakúska. Ani pätnásť rokov od tohto násilného činu, v čase keď píšem tieto spomienky, neboli organizátori a účastníci tohto hanebného činu odsúdení.


V ten osudný deň sme sa s manželkou vybrali na víkend do stredoslovenského kraja, kam nás už dávnejšie pozval riaditeľ Podbrezovských železiarní. Stretli sme sa v rekreačnom zariadení Stupka neďaleko Táľov a večer o pol desiatej, keď sme sa už navečerali, prišiel za mnou šéf prezidentskej ochranky pán Barborka a povedal mi: „Pán prezident, musím vám oznámiť nepríjemnú vec. Váš syn Michal bol unesený do Rakúska a nachádza sa na žandárskej stanici v Hainburgu.“ Úplne mi to na chvíľu vyrazilo dych, zostal som v šoku. Manželke tiež takmer prišlo zle. Keď sme sa ako-tak spamätali, prvou našom myšlienkou bolo, že musíme niečo robiť, skúsiť sa čo najskôr stretnúť so synom. Prvé, čo som urobil, bolo, že som zavolal na policajnú stanicu do Hainburgu a požiadal som ich, či tam môžu syna podržať tak do pol druhej v noci, že tam za ním prídeme. V tej chvíli sa mi to videlo ako najdôležitejšie: ísť za ním, vidieť ho a od neho osobne počuť čo sa vlastne stalo. V Hainburgu však neboli veľmi ochotní čakať na náš príchod. Keď na základe anonymného telefonátu, že pred ich stanicou je v aute syn slovenského prezidenta, ktorého hľadá Interpol, našli v bezvedomí na zadných sedadlách odstaveného auta môjho syna a dopravili ho do miestnej nemocnice, dostali príkaz dopraviť ho do väzenia vo Viedni. Pravda, všetky tieto podrobnosti  som sa dozvedel, až keď som prišiel za synom do Rakúska.


Keď sme zabezpečili, že budú na mňa čakať a okolo pol druhej bude syn ešte v Hainburgu, chcel som avizovať aj ministrovi zahraničných vecí Jurajovi Schenkovi a ministrovi vnútra Ľubomírovi Hudekovi, že idem do Rakúska. Minister zahraničných vecí mi potvrdil skutočnosť, že syna uniesli do Rakúska, a ubezpečil ma, že zariadi všetko, čo treba v tejto veci zariadiť, keďže ide o občana Slovenskej republiky násilne uneseného do zahraničia. Minister vnútra mi zasa navrhol, že ma osobne počká na hraničnom priechode v Bergu.


RECENZIA


Mečiarov Kováč, Kováčov Mečiar
(...)
Kniha Pamäti s podtitulom Môj príbeh občana a prezidenta vznikala dlho. Slabnúcemu exprezidentovi pri jej tvorbe pomáhal najmä spisovateľ Anton Baláž, niekdajší Kováčov hovorca a spolupracovník. Dielo, obohatené množstvom fotografií pochádzajúcich nielen z archívu prezidenta, je vzácne hneď z niekoľkých dôvodov.


Príbeh prezidenta a občana
Spomienok od významných slovenských politikov ponovembrovej éry pretavených na papier nemáme na Slovensku veľa. Aj vzhľadom na ešte stále krátku existenciu nášho štátu. Kým na spoveď „otca slovenskej štátnosti“ Vladimíra Mečiara stále čakáme, Dzurindova Kde je vôľa, tam je cesta pripomína skôr lacný predvolebný materiál. Literárne pokusy dvojnásobného prezidenta Ivana Gašparoviča snáď ani nestoja za zmienku. Nehovoriac o pralesoch a anakondách jeho predchodcu Rudolfa Schustera.


Kniha Michala Kováča je o to hodnotnejšia, že osvetľuje práve tú časť našich dejín, kvôli ktorým nás kedysi Madeleine Korbel Albrightová nazvala dierou na mape Európy. V neposlednom rade príbeh občana a prezidenta Kováča slúži ako memento. Nielen pre budúce generácie, ale aj pre tú dnešnú.


Ak niekto niekedy pochyboval o nenormálnosti mečiarizmu 90. rokov, po prečítaní Kováčových pamätí stratí aj posledné ilúzie o tejto smutnej ére. Kováč v knihe ponúka niekoľko čitateľsky príťažlivých informácií, často vyplývajúcich len z exprezidentových rozhovorov medzi štyrmi očami. Mnohé z nich by poľahky diskvalifikovali viacerých ľudí pôsobiacich i dnes vo verejnej sfére. Keby sa to na Slovensku dalo. Každopádne za zmienku stoja aspoň niektoré z nich.


Kováč vs. mečiarizmus
Nedobrý vzťah medzi Mečiarom a Kováčom, jedným zo zakladateľov a prvých podpredsedov HZDS, je všeobecne známy. Kováč sa tomuto špecifickému a niekoľkoročnému konfliktu venuje v celej knihe precízne, pútavo a obohacuje ho o nový rozmer. Čitateľa privádza ku koreňu problému – k novembru 1993, keď Vladimír Mečiar prišiel osobne prezidenta žiadať, aby vymenoval Ivana Lexu za ministra privatizácie. „Pozri, Michal, ja ho potrebujem, lebo pravdepodobne budú predčasné voľby. HZDS má prázdnu kasu, a tak potrebujem Lexu, aby nakradol peniaze a potom ho kopnem a pôjde preč.“ Tento výrok naštartoval vojnu medzi prezidentom a predsedom vlády, ktorý v nej na seba zobral úlohu agresora. A tú plnil vskutku zodpovedne.


Vyslovenie nedôvery prezidentovi v parlamente, výzvy na abdikáciu, verejné zosmiešňovanie i zastrašovanie vyvrcholilo únosom prezidentovho syna. Kauze sa Kováč venuje v samostatnej kapitole a dokazuje, že do incidentu, ktorý nemá obdobu ani v autoritatívnych režimoch, nebola zapletená len SIS, ale celá Mečiarova garnitúra. Ešte predtým, než do pozície hlavného vyšetrovateľa únosu Mečiar dosadil svojho človeka, pozval predseda NR SR Gašparovič prezidenta k sebe domov. Ponúkol mu obchod, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani Miloševičovi ľudia na Balkáne. Ak Kováč zastaví vyšetrovanie únosu, oni nezačnú trestné stíhanie jeho syna v kauze Technopol. Na reakciu Kováča, nech sa Mečiar dištancuje od Lexu, Gašparovič odpovedal sebe vlastným spôsobom: „Ty si myslíš, že za únosom je Lexa? Ja by som to tak na sto percent netvrdil. Možno je to tak na 90 percent.“ Amnestie, ktoré na celý prípad únosu Mečiar s prezidentskými právomocami udelil, sú dodnes jedinou prekážkou v jeho úplnom prešetrení. Kováč v knihe správne podotkol, že právo, ktoré má slúžiť presadzovaniu spravodlivosti, je tak, paradoxne, prekážkou jeho zadosťučineniu.


Mečiar pápežovi: Prestaneme sa klbčiť
Kým doma sa Michal Kováč stretával prevažne s nepriazňou až neúctou, ináč to bolo v zahraničí. Exprezident spomína na stretnutia s Billom Clintonom, predstaviteľmi NATO, EÚ či pápežom Jánom Pavlom II. Špeciálnu úlohu v živote Michala Kováča zohrala práve viera. Stretnutie s pápežom vyústilo do rozhodnutia pozvať Svätého Otca na Slovensko. Bývalý prezident, ktorého možno aj dnes stretnúť na nedeľnej omši v bratislavskej Dúbravke, bol presvedčený, že pápežova charizma prinesie aj na Slovensko „jas pravdy, jasnosť vo vzťahoch medzi vládcami a občanmi, rešpektovanie práv politických protivníkov (...), tak ako o tom hovorí encyklika Veritatis splendor“. Pod vplyvom významnej návštevy sa rozhodol do vzťahu Mečiar – Kováč vstúpiť aj kardinál Korec. Zorganizoval stretnutie oboch ústavných činiteľov, na ktorom Mečiar po Korcovi pápežovi odkázal: „Prestaneme sa medzi sebou klbčiť.“


Záujem pápeža o dianie na Slovensku či stretnutie u kardinála neboli jediné prípady, kedy cirkev dala v období mečiarizmu o sebe vedieť. Krátko pred príchodom Jána Pavla II. a po parlamentom vyslovení nedôvery prezidentovi v máji 1995, predseda KBS Rudolf Baláž a arcibiskupi Sokol a Tkáč adresovali Gašparovičovi vyhlásenie, v ktorom vyjadrovali plnú podporu prezidentovi. List sa čítal vo všetkých kostoloch a Kováč ho označil za „nesmierne morálne povzbudenie“. Ani intervencia duchovenstva však nezabrala. Už onedlho bol unesený prezidentov syn.


Kováčove Pamäti veľmi jasne nastavili zrkadlo trom vládam Vladimíra Mečiara. Je to výpoveď muža, ktorý sa vzoprel vtedy, keď sa charaktery lámali pod ťarchou peňazí a strachu. Ak si bývalý prezident vypil kalich horkosti až do dna počas výkonu svojej životnej funkcie, dnes mu patrí úcta. Zaslúži si ju. Exprezident v pamätiach napísal, že neverí, „že keď človek spraví nejaký morálne nevyhnutný skutok, môže sa to skončiť negatívne“. Kováč ich počas svojho úradovania spravil veľa. A mal pravdu. Skončilo sa to dobre.


                                                                     Tomáš Kysel
                                                                     Autor je študent žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku.


 


 


 

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný a dostávať aktuálne informácie, prihláste sa do nášho mailing listu.

Naša ponuka

Milan Richter

H. Ch. Andersen

Rozprávkarov bazár

Andersen známy a neznámy

Harry Martinson

Jazykmi mora a vetra

Erich Fried

Všetky príčiny života