Späť

Napísali o našich knihách | Premiéra Kafku ako filozofujúceho aforistu

Od smrti Franza Kafku uplynulo v júni už osemdesiat rokov, ale tento spisovateľ si nachádza stále nových čitateľov i nových vykladačov bez ohľadu na vkus a módu. Práve on, ktorý prikázal svojmu priateľovi Maxovi Brodovi, aby po jeho smrti spálil všetky rukopisy, čo po ňom ostanú (Brodovi vďačíme, že to neurobil), no ktorý si sám pre seba zaznamenal, že ,,písanie je najplodnejším smerovaním môjho bytia", práve on je doteraz najvydávanejším spisovateľom. Roku 1984 vyšla v Nemecku dokonca aj jeho úradná korešpondencia z čias, keď pracoval v pražskej Robotníckej úrazovej poisťovni.
K prekladom Kafku do slovenčiny pribudol najnovšie zaujímavý výber Aforizmy a iné kruté rozkoše (MilaniuM, Dunajská Lužná 2004), ktorého zostavovateľom a prekladateľom je Milan Richter. Tento výber približuje Kafku u nás doteraz neznámeho, ako aforistu, filozofa, mysliteľa, iba záverečná časť obsahuje charakteristické úryvky z jeho krátkych próz (niektoré vyšli dávnejšie aj v slovenčine). Zároveň je to však Kafka, s ktorým sa stretávame už v jeho poviedkach a románoch, kde sú tieto myšlienky o blúdení, hľadaní, osamelosti tematizované, stelesnené v postavách. Aforizmy a fragmenty, ktoré si Kafka zaznamenával do zošitov a na voľné listy, sú bezprostrednými vytrysknutiami jeho ducha, ale aj produktom celoživotných úvah.

Pri pojme aforizmus sa nám obyčajne vynorí len predstava stručného, duchaplného výroku, ktorý väčšinou ironicky a protikladne vystihuje nejakú činnosť, ľudskú vlastnosť, jav, pričom oblasti aforistických zásahov sú také rôznorodé, že sa z nich nedá vyvodiť nejaká autorova filozofia. Kafkove aforizmy však prezrádzajú veľa o autorovi samotnom, motiváciou mu bol skeptický až nihilistický vzťah k svetu a s tým spojené hľadanie vyššieho princípu a zákona, teda Boha. Mnoho je tu odvolávok na Bibliu, dedičný hriech, vyhnanie z raja, slobodu, dobro, zlo, smrť, pominuteľnosť vôbec, ba Kafka sa nevyhýbal ani úvahám o dobrovoľnom odchode zo života. Obsedantné idey, ktoré v kombinácii s jeho neskoršou chorobou len zvýrazňovali Kafkovo ,,vnútorné geto", ako nazval jeho permanentný stav Max Brod.

Kafka stále cítil, že mu niečo chýba, vedel, že ,,človek nemôže žiť bez trvácnej dôvery v čosi nezničiteľné v sebe, pričom to nezničiteľné, ako aj dôvera môžu pred ním ostať trvácne ukryté. Jednou z možností, ako toto skrývanie vyjadriť, je viera v osobného Boha." Vieru v takého osobného Boha však Kafka nemal, preto tá stála nedefinitívnosť všetkého, a preto aj to prirovnanie viery ku gilotíne, ktorá je ,,taká ťažká, taká ľahká".

Kafka si vedel filozoficky odôvodniť aj problémy svojej najsúkromnejšej existencie, najmä staromládenectvo (hoci bol trikrát zasnúbený), odôvodnenie však ešte neznamenalo pokoj ducha. Na Kafkových aforizmoch vidno, aký bolestne hĺbavý človek sa v ňom skrýval: v jeho poznámkach niet ani stopy po vtipkovaní, ku ktorému žáner sentencie priamo zvádza, no zato sa skvie literárna, miestami hravá brilancia výrazu, vyjadrujúca aj autorovu snahu formulovať myšlienku čo najpresnejšie, ako sme toho svedkami v jeho próze.

Richterov dobre preložený výber vyšiel dvojjazyčne, takže každý si môže hneď porovnať jeho preklad s originálom. Kniha poslúži aj ako interpretačný doplnok ku Kafkovým novelám a románom.

                                                                                           
JOZEF BŽOCH
5.8.2004, SME

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný a dostávať aktuálne informácie, prihláste sa do nášho mailing listu.

Naša ponuka

Ján Zambor

Dom plný neviditeľných

Boris A. Novak

Záhradník ticha

Milan Rúfus

Dielo VII

Kniha rozprávok, Studnička